Menu

Slncový kôň (Pavol Dobšinský)

Niečo o rozprávke Slncový kôň (Pavol Dobšinský)

Opis:
Dobrodružná cesta za záchranou slncového koňa, ktorý sa stratil nevedmo kam. V celej krajine zavládla úplná tma.
Kategória:
Rozprávky na čítanie
Tagy:
ľudováPavol Dobšinský
Zdieľať:
Slncový kôň (Pavol Dobšinský)

Bola raz jedna krajina, smutná ako hrob, temná ako noc, lebo Božie slnce do nej nikdy nezasvietilo. Ľudia by ju aj sovám a netopierom prepustili, keby kráľ nemal jedného koňa so slncom na čele, z ktorého sa na všetky strany sypali jasné blesky ako jasné strely. Vodili ho po krajine, a kadiaľ s ním šli, svietilo sa ľuďom ako vo dne. Ale keď zašli za horu, znova sa tam privalila hustá tma, že by ju mohol krájať.

Naraz slncový kôň skapal. Hustá tma zaľahla už teraz na celú krajinu. Ľudia sa nemohli hnúť, nieto obrábať polia a živobytie si zaobstarávať. Všetci treli neslýchanú biedu a sám kráľ stŕpal, čo bude z jeho krajiny. Takto to nemohlo ísť ďalej, nuž sa kráľ i s veľkým vojskom vybral slncového koňa hľadať.

Po biede sa voľajako dostali na hranice kráľovstva, kde zo susednej krajiny presinievalo svetlo. Ale čo-že, keď sa i to biedne svetielko prelamovalo cez husté hory, ktorým nebolo dovidiet’ konca-kraja. Šli ďalej, až prišli k jednému ošarpanému osamelému domčeku. V domčeku za stolom sedel jeden človek a čítal čítal z roztvorenej veľkej knihy. Keď sa mu kráľ pozdravil, vstal, p0dišiel mu v ústrety a povedal:

- Práve čítam o tebe. Ideš hľadať slncového koňa, ale neunúvaj sa, ty ho nikdy nedostaneš. Spoľahni sa radšej na mňa, lebo ja som veštec. Keď mi dáš jedného sluhu na pomoc, dovediem ti koňa včas a tvoja krajina bude ako prv. Ty choď ešte dnes domov, lebo krajina nemôže byť v tme bez hlavy.

- Keď to vykonáš a mňa i mojich poddaných zachrániš, veru sa ti bohato odmením, - povedal kráľ veštcovi a pristal na všetko.

Bez meškania sa potom aj s celým vojskom vrátil, odkiaľ prišiel. Pri veštcovi ostal iba sluha, ktorého si vybral. Usadil ho do kúta, sám si sadol za stôl a čítal čítal v tej velikej knihe až do pozdného večera.

Na svitaní však už boli na ceste. Šli, šli, prešli šesť krajín a zastali iba v siedmej, a to rovno pod kráľovským zámkom. V tej krajine kraľovali traja bratia, synovia jednej strigy, ktorým mať vyhľadala za ženy tiež tri sestry. Veštec prikázal sluhovi, aby sa učupil dakde pod bralo, sám sa premenil na zelené vtáča a vyletel na oblok k najstaršej neveste. Tak dlho doň ďubkal a poletoval okolo, kým mu neotvorila. A ona, rada vtáčaťu, hladkala ho a hovorila:

- Ach, vtáčatko, však sí milé! Keby môj muž bol doma, veruže by aj on mal radosť, ale ten príde iba večer, išiel si tretinu krajiny poobzerať.

Veštcovi nebolo treba viac vedieť. Vtom však vpálila do izby stará striga a len ak zaškrtiť, tak zaškrtiť to vtáča.

- Ešte by ťa, - vraví dievke, - skrvavilo!

A už naň siahala prstami ako hrabľami. Ale vtáča sa chytro premenilo na človeka, a kým sa tie dve obadali, poď ten von dvermi.

Veštec sa zase premenil na zelené vtáča a vyletel do obloka k strednej neveste. Ďubkal doň, poletoval okolo, kým mu neotvorila. Aj tá sa potešila vtáčaťu, hladkala si ho a hovorila:

- Ach, vtáčatko, však si milé! Keby môj muž bol doma, veruže by aj on mal radosť, ale ten príde iba zajtra večer, išiel si dve tretiny krajiny poobzerať.

Veštcovi ani tu nebolo treba viac vedieť. Vtom však vpálila do izby stará striga a len ak zaškrtiť, tak zaškrtiť to vtáča.

- Ešte by ťa, - vraví dievke, - skrvavilo!

A už naň siahala prstami ako hrabľami. Ale vtáča sa chytro premenilo na človeka, a kým sa tie dve obadali, poď ten von dvermi.

Veštec sa po tretí raz premenil na zelené vtáča a vyletel do obloka k najmladšej neveste. Ďubkal doň, poletoval okolo, kým mu neotvorila aj tá. Potešila sa vtáčaťu, hladkala si ho a hovorila:

- Ach, vtáčatko, však si milé. Keby môj muž bol doma, veruže by aj on mal radosť, ale ten príde iba pozajtra večer, išiel si všetky tri tretiny kráľovstva poobzerať.

Veštec už vedel všetko, čo vedieť chcel. Ale ešte len teraz mal zle pochodiť! Stará striga pripálila ako zbesnená a len-len že ho neschmatla prstami ako hrabľami. On sa však zaraz premenil na človeka a hybaj von. Mali ho vidieť!

Dobehol k sluhovi a prikázal mu ísť do mesta a na tri dni nakúpiť potravy. Sám sa, ako najrýchlejšie vládal, ponáhľal za mesto do hory, lebo vedel, že keby ho baba niekde popadla, veru by nežartovala. O nejaký čas za ním dobehol zadychčaný sluha a hovoril, že vraj v celom meste hľadajú akéhosi človeka a len málo chýbalo, že nechytili jeho.

Potom išli ďalej, až prišli k jednému mostu, cez ktorý museli prejsť babini synovia, ak sa chceli dostať domov. Veštec preložil krížom cez most brvno, a potom pod mostom čušali so sluhom až do večera. Večer sa už zďaleka ozýval konský dupot. To sa vracal najstarší kráľ, a keď prišiel na most, potkol sa o brvno.

- Ej, čo za oplana toto brvno tu prevalil? - zvolal rozhnevaný. - Ja som ho prevalil! Čo chceš so mnou, že mi do oplanov nadávaš? - vyskočil veštec spod mosta. - To chcem, že mi za to kožou zaplatíš! - vytiahol kráľ meč. Vytiahol ho aj veštec a rúbali sa mečmi. Napokom veštec kráľa premohol, mŕtveho ho priviazal o koňa a koňa pošibal, aby pánovo telo zaniesol domov. Sám sa utiahol k sluhovi pod most a tam čušali až do druhého večera. Večer sa vracal domov druhý kráľ a na moste sa potkol o brvno. - Ej, čo za oplana mi toto brvno tu prevalil? - zvolal rozhnevaný. - Ja som ti ho prevalil! Čo chceš so mnou, že mi do oplanov nadávaš? - vyskočil veštec spod mosta. - To chcem, že mi za to a za tú preliatu krv kožou zaplatíš! - vytiahol kráľ meč. Vytiahol ho aj veštec a rúbali sa mečmi. Veštec kráľa premohol, mŕtveho priviazal o koňa a koňa pošibal, aby pánovo telo zaniesol domov. Sám sa utiahol k sluhovi pod most a tam čušali až do tretieho večera. Na tretí večer ta priletel najmladší kráľ na slncovom koni. Tento sa nepotkol, ale sa mu pred očami začervenala préliata krv. - Ej, čo za zločinca mi tu v ceste krv prelieva? - Ja som ti ju prelial, a to krv tvojich bratov! - vyskočil veštec spod mosta a pustil sa doňho s holým mečom. Rúbali sa, ale nič nezdolali, iba čo meče dolámali. Tu povie veštec: - S mečmi nič nevykonáme. Ale vieš ty čo? Premeňme sa na kolesá a spusťme sa proti sebe z týchto strání. - Dobre, - odpovedal kráľ, - ja budem vozovým kolesom a ty ľahším. - Ej, nie tak, ja budem vozovým a ty ľahším! Kráľ pristal aj na to. Hneď vyšli na tie vrchy a pustili sa proti sebe dolu stráňami ako kolesá. Vozové koleso sa rozbehlo a tresk! do ľahšieho, že sa tam priam rozsypalo. Z vozového kolesa vyskočil veštec a zvolal: - Už si tam, ja som vyhral! - Len pomaly, pán brat! - zvolaľ kráľ a postavil sa pred veštca. - Ešte si mi len prsty polámal. Ale Vieš čo? Premeňme sa na plamene a páľme sa! Ja budem červený a ty belasý plameň. - Ej, nie tak, - vraví veštec, - ty budeš belasý a ja červený! Kráľ pristal aj na to. Premenili sa na plamene hneď tam pri moste a jeden druhého nemilosrdne pálili. Dlho sa pálili, ale kde nič, tu nič, nie a nie sa spáliť. Zrazu, kde sa vzal, tam sa vzal, prišiel ta starý žobráčik. - Starý otec, starý otec, - zavolá belasý plameň, - donesteže vody a zalejte tento červený plameň, dám vám grajciar! Starký sa pobral, už nesie vodu a vtedy vykríkne červený plameň: - Starý otec, ak tú vodu na tento belasý plameň vylejete, dám vám groš! Starý otec poslúchol, lebo nebodaj aj uňho platil groš viacej ako grajciar, a vylial vodu na belasý plameň. Ani nevedno ako, bolo po kráľovi. Červený plameň sa premenil na človeka, chytil slncového koňa za kantár a vysadol naň. Starkému dal groš, pekne sa mu poďakoval, zavolal sluhu a pustili sa svojou cestou. Šli, šli, ale ani stará striga nelenila. Len čo si pochovala dvoch, starších synov, zaiskrila očami, dupla nohou, sadla na ohreblo, pochytila tri nevesty pod pazuchy, nič nedbala na ich náreky, a poď s nimi do povetria! Naši pútnici sa len uberali ďalej a d’alej šírymi horami, holými pustatinami, bez jedenia, bez pitia, lebo sa im potrava už dávno minula. Strašný hlad umáral najmä veštcovho sluhu. A tu, kde predtým ani plánočky nebolo, zrazu prídu ku krásnej zarodenej jabloni. Sluha bežal vopred, že si z nachýlených konárov aj na cestu naberie, keď tu veštec zakričí: - Netrhaj , netrhaj, počkaj, ja z koňa viac dočiahnem! Priskočil na koni a silno zaťal mečom do jablone. Vyvalila sa z nej červená krv a jabloň sa zvalila. - Vidíš, - vraví veštec, - takto by si ty tu bol ležal, keby si bol čo len do jedného jablka zahryzol. Bo toto bola najstaršia kráľovná, ktorú nám striga v podobe jablone do cesty postavila, aby nás tými jablkami otrávila. Ani veľa neprešli a prišli ku studničke, čistej ako zlato. - Ej, - vraví sluha, - teraz sa aspoň napijem, azda aj hlad oklamem. - Počkaj, - vraví veštec, - ja i sám načriem! Začrel do studničky, ale mečom. Vrazil ho do nej až po rukoväť. Studňa hneď zvrela červenou krvou. - Vidíš, - hovorí veštec, - takto by si bol ty pochodil, bo toto bola prostredná kráľovná, ktorú nám striga do cesty postavila, aby nás smädných otrávila. Ale je už po nej, a teraz poďme smelo a rezko ďalej! Ani veľa neprešli a prišli k utešenému ružovému kru. Sluha si myslel, že už aspoň k tým ružiam privonia, keď sa nemohol ani najesť, ani napiť. Ale veštec skočil k ružiam a všetky pozrážal mečom. Červená krv z nich len tak striekala na všetky strany. - Vidíš, toto bola najmladšia kráľovná, - vraví veštec. - Mala nás vôňou otráviť. Ale už je po nej a striga môže voľakde puknúť od jedu. Tá sa k nám už neopováži! - Ej, veď sme si už dosť vytrpeli, - vraví sluha, - ten slncový kôň je veru zaslúžený! - Zaslúžený-nezaslúžený, ešte len teraz nie je náš, - odpovedá veštec. - Ej, to by už nebolo s kostolným riadom! - No len počkaj! - vraví veštec. Sotva to dopovedal, kde sa vezme, tu sa vezme, beží oproti nim jedno malé chlapča s kantárom v hrsti. Ked’ prebiehalo popri nich, zaštrkotalo kantárom a v tom okamžení bol veštec zo slncového koňa na holej zemi a to malé chlapča cválalo už na ňom ďalej. - Či som ti nepovedal, že sme na holom? - riekol veštec. - Tak je, tak, - prisviedčal smutný sluha. - Nuž ale čože je to za chlapčiska? Kto by bol v ňom toľké šibalstvo hľadal? Ej, keby som ťa dostal do hrsti! - hrozil za ním päsťou. Keď sa ti len to žiada, bež za ním! - vraví mu veštec. - Ale vieš čo? Darmo by si sa unúval, toho by si nikdy nedostal. Poviem ti dačo lepšie. Choď ty len pekne domov, čoskoro prídeš na miesto, kde sa ti ujde voľačo pod zuby, a ja ťa dohoním, keď slncový kôň bude znova môj. Rozišli sa a veštec sa obrátil naspäť za malým čarodejníkom. Onedlho ho dobehol a potom sa už pomaly uberal za ním, akoby obyčajný pocestný. Vtom sa chlapča obzrelo a zavolalo: - Dobrý človek, odkiaľ ste? - Z ďalekej krajiny, - odpovedal veštec. - A kdeže idete? - Nuž, idem si hľadať dáku službu. - A či sa rozumiete do koní? - Akože by som sa nerozumel, sám som mal koňa. Chlápätko sa zaradovalo a od tej chvíle bol veštec čarodejníkovým sluhom. Prišli do čarodejníkovho zámku. Veštec zaviedol slncového koňa do konice a starostlivo ho opatroval ako svojho. Čarodejník zatiaľ hútal iba o tom, ako by dostal ešte aj krásnu morskú kňažnú. A veruže musel byť poriadne zahútaný, keď pri všetkých čarodejstvách nevyčaroval, čo má za sluhu, ba dokonca sa vo všetkom zveril naňho. Len ho raz zavolá k sebe a vraví: - Ty, sluha, ak mi zo zámku sprostred mora nedovedieš kňažnú, beda ti - si synom smrti! A to vám bol zámok až do neba vystavaný na jednom topoli a prístupu k nemu nebolo nikde. Ale pána netrápilo, ako to sluha vykoná, len aby poslúchol a čo najskôr mu pannu nevestu doviedol. Veštec si obstaral loď, naplnil ju tovarom, nadovšetko stužkami od výmyslu sveta krásnymi šatami a vyplával. Najkrajšie šaty povešal na lodi a tak pristál uprostred mora pri zámku, týčiacom sa na vysoko topoli. Sotva tovar zazrela kňažná, poslala slúžku opýtať sa, či je to všetko na predaj. - Veru na predaj, - povedal veštec. - Nech sa páči kňažnej dolu, nech si vyberie, dám lacno. Kňažná sa spustila do lode, preberala sa medzi utešenými stužkami a ručníkmi, vyberala si a ani nezbadala, že loď prudko vesluje a blíži sa k brehu. Iba keď chcela von, zvedela, čo je vo veci. - Viem už, komu ma vezieš, - vraví veštcovi, - ale ak máš Boha pri sebe, nenechaj ma tam dlho. Zaveď ma radšej tomu kráľovi, ktorému slncového koňa vedieš. - A veď, - vraví veštec, - i sám tak hútam, že by tebe lepšie tam pristalo. Aj sa tak stane, ak vyzvieš, v čom je čarodejníkova moc. Už boli uzhovorení a veselo pristáli pri brehu. Čarodejné chlapčisko ich tam už čakalo a od radosti, že má krásnu kňažnú, tľapkalo a skákalo, navyše, keď kňažná štebotala ako lastovička a pekne sa okolo neho mala. Štebotala, štebotala, kým jej nevyjavil, že za zámkom v hlbokých horách stojí veľký strom, pod stromom sa pasie jeleň, V tom jeleni je kačka a v tej kačke zlaté vajce. - A v tom vajci, duša moja zlatá, - dokladal, - v tom je všetka moja moc, lebo to je moje srdce. Ale ty to nikomu nepovedz a bude nám hej! Budeme sa nosiť na slncovom koni Ale kňažnej sa nechcelo s chlapčaťom na slncovom koni nosiť. Keď zaspal, išla k veštcovi a všetko mu vyrozprávala. Veštec vyšiel do hory, pod veľkým stromom zastrelil jeleňa, vypáral z neho kačicu a z kačice vajce. Vajce vypil a bolo po čarodejníkovej moci. Tento zoslabol ako naozajstné diet’a, lebo všetka moc prešla na veštca. Veštec posadil kňažnú na slncového koňa a viedol ju ku kráľovi. Na hraniciach tmavého kráľovstva stretli veštcovho sluhu, bo tomu sa nechcelo zo svetla do tmy a okrem toho sa bál predstúpiť pred kráľa s takým nijakým chýrom. Teraz však vďačne sprevádzal kňažnú i on. A keď sa do tmavej krajiny rozlietli blesky zo slncového koňa, všetko ľudstvo sa im hrnulo v ústrety. I sám kráľ k nim letel ako na krídlach. Len nevedel, či skôr slncového koňa obzerať, alebo do tváre krásnej kňažnej pozerať a či veštcovi ďakovať, že pre tmavú krajinu nedoviedol len koňa, ale aj driečnu nevestu. Bolo tu vítania, bolo tu radosti. Milého veštca na rukách nosili, chválami obsýpali, naďakovať sa mu nemohli. Kráľ mu chcel prepustiť polovičku kráľovstva. Ale veštec neprijal nič. - Pre mňa je, - povedal nakoniec, - len môj domček a moja kniha. Čo som z nej pre teba vyčítal a tebe doviedol, to si maj. Ďakuj za to Bohu a kraľuj šťastne!

Podobné rozprávky

Komentáre:

Pridať komentár

Váš e-mail nebude publikovaný.