Menu

Myšacia bundička

Niečo o rozprávke Myšacia bundička

Opis:
Príbeh o princeznej, ktorá sa nechcela vydať za svojho otca, v ktorom sa vydáva do sveta s myšacou bundičkou.
Kategória:
Rozprávky na čítanie
Tagy:
ľudováPavol Dobšinský
Zdieľať:
Myšacia bundička

Kde bolo, tam bolo, bol jeden vysoký zámok. V tom zámku býval bohatý pán so ženou a dcérkou a veľkou čeľaďou. Jedného dňa neborka žena veľmi ochorela, a ked’ videla, že už nikdy nevyzdravie, vraví svojmu mužovi: - Muž môj, cítim, že z tejto postele už viac nevstanem, a tak, ak sa niekedy rozhodneš ešte oženiť, zober si len takú, ako som bola ja ani krajšiu, ani špatnejšiu.

Ako to dopovedala, bolo po nej. Dobre lebo nebárs! Pán vdovčil rok a po roku mu prišla vôľa znova sa oženiť. Tu vypravil poslov na všetky strany, aby našli navlas takú nevestu, ako bola jeho nebohá žena. Poslovia chodili dlho krížom-krážom, ale takú osobu nikde nenašli. Pán bol veľmi smutný a nič ho nevedelo potešiť. Jedného dňa mu padli oči na dcéru a zazdalo sa mu, že vidí svoju ženu. Hneď si vzal do hlavy, že len ona musí jeho ženou byť. Raz popoludní prišiel do jej izby, sadol si na stoličku a začal žartovať. Zdalo sa, že je veľmi veselý. Dcéra sa z toho radovala, lebo ho už dávno nevidela v takom dobrom rozmare. Nebožiatko, nevedela, čo za fígle sa mu v hlave roja. Po chvíli jej len tak medzi rečou povedal, čo chce. Keď to dcéra počula, veľmi sa zahanbila a preľakla. - Ach, - vraví, - otec môj drahý, kto to kedy slýchal, aby sa dcéra za otca vydávala! Veď by to bol veľký hriech! - a pustila sa do plaču. Ale on len stál na svojom, že nech robí, čo robí, jeho ženou musí byť. - No keď musím, tak musím, - preriekla napokon dcéra. Ale prv za vás nepôjdem, len keď mi dáte ušiť hviezdičkové šaty, čo sa do vajcovej škrupiny skryjú. Kde ich vzal, tam ich vzal, zakrátko otec vystanovil hviezdičkové šaty. Boli pekné, aj dievčaťu sa páčili. - No, dievka moja, pôjdeme na sobáš, - vraví jej otec. - Ej, ešte nie, iba keď mi dáte ušiť mesiačkové šaty, - povedala dcéra a vybehla z komnaty. Otca to mrzelo. Kdeže ja také šaty vezmem? myslí si. Ale naveľa, naveľa vystanovil aj tie mesiačkové šaty a sám ich dcére priniesol. - No, dievka moja, už máš, čo si žiadala, zajtra pôjdeme na sobáš. - Ej, ešte nie, otec, iba keď mi dáte ušiť slniečkové šaty. Dal jej ušiť aj tie. - A teraz už poď, ideme na sobáš! - vraví. - Ešte nemôžem ísť, - vyhováralo sa dievča, - iba keď mi dáte ušiť myšaciu bundičku, čo mi z nej budú vykúkať iba oči. A k bundičke mi vykumštujte hmlu, čo ma prikryje, keď zavolám: Predo mnou vidno, za mnou tma! Nechcem, aby ľudia na mňa prstom ukazovali, že idem s otcom na sobáš. Čo ako ťažko, otec jej vystanovil aj to. - No, - vraví, - dcéra moja, už máš všetko, čo si si želala, zajtra bude svadba. Dievča nič nepovedalo, len pokývalo hlavou, akoby mu prisviedčalo. Pán naradovaný, že sa konečne dočká svadby, išiel spať, ale dcéra celú noc nezažmúrila oči. Len čo kohút po polnoci prvý raz zaspieval, vstala hore, myšaciu bundičku prehodila cez seba a - predo mnou vidno, za mnou tma - pustila sa do šíreho sveta. Išla ona, išla a mnoho ľudí stretávala, ale ju nikto nepoznal. Ako tak išla, nadišla noc a zastihla ju v jednej veľkej hore. Čo tu robiť? Dievčina sa bála divých zverov, a tak sa vydriapala na jeden vysoký strom a čakala zorničku. Práve vtedy bol v tej hore kráľ na poľovačke. Vypustil psov a tí sa rozbehli, ale dlho nemohli nič vyňuchať. Až po dlhom čase začali štekať. Kráľ jastril bystrým okom, z ktorej strany vyskočí zver, ale po tej zveri veru ani chýru. Keď tak chvíľu darmo čakal, pomyslel si, že pôjde bližšie k psom, lebo sa mu zdalo, že len na jednom mieste štekajú. Príde k nim, a tu ich vidí obskakovať okolo jedného stromu. Poobzeral sa, kde by čo mohlo byť, a tu zazrie na strome čudnú potvoru. Natiahol kušu, namieril a vtom počuje volať: - Nestrieľaj, nestrieľaj, veď ja nie som zlé, ale dobré! Kráľ sa zarazil a odpovedal: - No, keď si dobré, zídi dolu! Dievčina zišla dolu, padla pred ním na kolená a prosila ho, aby jej nič neurobil, ale aby ju zobral na svoj dvor, že mu bude aspoň drevo nosiť a pece kúriť. Kráľ privolil a vzal ju so sebou. Myšacia bundička, aj keď sa jej každý, kto ju videl, smial, odvtedy pomáhala v kuchyni, a že sa vedela vrtko obracať, kuchár bol s ňou spokojný. Tak to trvalo nejaký čas. Raz v tom meste chystali jedno za druhým tri tance. Chystal sa tam aj mladý kráľ a rozkázal si, aby mu priniesli vyčistené čižmy. Myšacia bundička nelenila, schytila čižmy a podáva ich kráľovi. Kráľ sa nahneval a vraví: - Či mi už naskrze nemá kto poslúžiť iba ty? - a hodil čižmy za ňou. Museli mu iný pár priniesť. Naša dievčina tiež chcela ísť na tanec, a tak sa pýtala od kuchára. Prosila ho, aby ju pustil, že by sa rada čo len kľúčovou dierkou pozerala ako tam budú tancovať. - Ej, ty škrata, tam by si iba zavadzala, - zahriakol ju kuchár, - seď tu vo svojom kúte! Na veľa prosenia ju predsa len pustil. Ona vrtko zhodila bundičku, obliekla si hviezdičkové šaty a - predo mnou vidno, za mnou tma - stratila sa všetkým z očí. Ukázala sa len na tom bále. Sotva vkročila dnu, hneď všetci hľadeli iba na ňu. Mladý kráľ sa od tej chvíle o ostatné ani neobzrel. Krútil sa iba okolo nej, zhováral sa a tancoval iba s ňou. Tu jej pošepkal do ucha, aby mu povedala, kto je a odkial’ je. Dievča sa usmialo a povedalo: - Ja som z Čižmicebice zámku, - a po chvíli ako prišla - predo mnou vidno, za mnou tma - stratila sa všetkým z očí. Doma si ukryla hviezdičkové šaty a cez seba prehodila myšaciu bundičku. Mladý kráľ sa vrátil domov smutný. Voľačo mu stále vŕtalo v hlave. Hned’ na druhý deň zvolal všetkých radcov, aby mu povedali niečo o Čižmicebice zámku ale tí mu o ňom nevedeli povedať nič. Zakrátko mal byť ďalší tanec a akože ináč, ani kráľ tam nesmel chýbať. Zavolal sluhov, aby priniesli vody na umývanie. Nelenivá bundička mu ju priniesla vo veľkej mise, ale namrzený kráľ schytil misu a otrepal jej ju o chrbát, že či sa on má s takou vodou umývať, čo mu donesie popolvárka. Museli mu priniesť druhú. Ked’ sa kráľ vystrojil a odišiel, naša dievčina zasa len prosila kuchára, aby jej dovolil čo len kľúčovou dierkou pozerať na ten tanec. Keď jej to dovolil, obliekla si mesiačkové šaty a - predo mnou vidno, za mnou tma - prišla zas pekne-krásne na tanec. Len čo ju mladý kráľ zazrel, od radosti dobreže z kože nevyskočil, tak sa mu páčila. Znova sa jej spytoval, kto je a odkial’ je, ale aby nežartovala a povedala pravdu. Dievčina sa pekne usmiala a vraví: - Ja som z Misicebice zámku. - A či je to tvoja sestra, čo tu nedávno so mnou tancovala v hviezdičkových šatách? - Áno, to je moja najlepšia kamarátka a pochádza z Čižmicebice zámku. Potom sa už len zabávali, ale keď nadchádzala polnoc, dievčina si pošuškala - predo mnou vidno, za mnou tma - a už jej nebolo. Doma si skryla mesiačkové šaty a cez seba prehodila myšaciu bundičku. Mladému kráľovi veru nebolo do smiechu. Dal zavolať radcov, ale tí o Misicebice zámku vedeli toľko ako on sám. Ostalo všetko tak a kráľ netrpezlivo čakal na tretí bál. Keď sa už strojil na ten tretí tanec, prikázal, aby mu priniesli hrebeň. Bundička nelenila a hrebeň priniesla. Kráľ sa nahneval a hodil jej ho do hlavy. Museli mu doniesť druhý. Kráľ odišiel a kuchár sa aj tentoraz dal uprosiť a dovolil dievčine pozerať sa na tanec kľúčovou dierkou. Vyobliekala sa do slniečkových šiat, zašepkala - predo mnou vidno, za mnou tma - a nevidel ju nikto, iba keď sa zaligotala na bále medzi tanečnicami. Mladý kráľ až tak rástol od šťastia a neodišiel od nej ani na krok. Zase sa jej spytuje, kto je, odkiaľ je. A aby mu uverila, že ju má rád, daroval jej zlatý prsteň. Dievčina sa usmiala: - Ja som, - vraví, - z Hrebenicebice zámku. - A či tie dve, čo boli na predchádzajúcich báloch, jedna v hviezdičkových, druhá v mesiačkových šatách, poznáš? - Akože by som ich nepoznala, - vraví dievča, - veď sú to moje najlepšie kamarátky. Jedna je z Čižmicebice a druhá z Misicebice zámku, - a s tým sa zberala domov. Len čo vyšla, kráľ sa zakrádal za ňou, lebo chcel vedieť, kam pôjde. Lenže ona si pomyslela - predo mnou vidno, za mnou tma - a v tej chvíli mu zmizla z očí. Kráľ ostal celý bez seba, ani jesť, ani piť sa mu nechcelo. Až po dlhšom čase rozkázal, aby mu uvarili polievku. Kuchár varil, varil a okolo neho sa obšmietala bundička. Keď už polievku dovaril a do misy nalial, zrazu ho voľakam odvolali, nechal všetko tak. Bundička schytila misu, do polievky pustila prsteň a zaniesla kráľovi. Kráľ sa práve vykláňal z obloka, nuž nevidel, kto mu polievku nesie. Keď si sadol k stolu a polievku na tanier naberal, zrazu v mise čosi zaštrngalo. Pozrie dnu, a tu vidí svoj Vlastný prsteň. Hneď dal zavolať kuchára. - Kto varil tú polievku? pýta sa. - Ja, odvetil kuchár. - Ty si tento prsteň pustil dnu? - Nie, ja som ho nepustil, - vyhováral sa kuchár. - A kto? - Prísne sa pýta kráľ. - Ja neviem, - zajakal sa neborák kuchár od strachu, - iba ak tá chlpatá potvora, lebo sa musím priznať, že ona niesla tú polievku na stôl. Kráľ sa rozhneval, že mu po takej ufúľanici posielajú jesť: - Privlečte ju sem! - rozkázal. Dievčina smelo vošla a nahnevaný kráľ ju schytil za bundičku a od hlavy po päty jej ju rozdrapil. Tu ho zarazil blesk zo slniečkových šiat. Zaraz ju spoznal a prosil ju, aby mu odpustila. Myšacia bundička mu vo svojom srdci už dávno odpustila a nato bola čoskoro svadba nad svadbami a tanec nad všetky tance. Po svadbe sa mladý pár vybral navštíviť jej otca, ktorý žiaľom umorený, že si sám dievku vyhnal z domu. Dcéru v prvej chvíli ani nespoznal. Ona povedala, kto je, čo je, a predstavila aj svojho muža mladého kráľa. Vyrozprávala otcovi o svojich biedach a radostiach po odchode z domu, a potom sa už všetci tešili a tešia sa dosiaľ, ak nepomreli.

Podobné rozprávky

Komentáre:

Pridať komentár

Váš e-mail nebude publikovaný.